Vodcovstvo ako kontrapunkt 

Zdroj: https://rabbisacks.org/tetzaveh-5781/

Vodcovstvo ako kontrapunkt 

Jedným z najdôležitejších židovských príspevkov k nášmu pochopeniu vládnutia či vodcovstva v spoločnosti je dôraz na to, čo Montesquieu v 18. storočí nazval „deľba moci“ [1]. Autorita ani moc by nemali byť v rukách jednej osoby ani úradu. Namiesto toho by mali byť podelené medzi rôzne druhy rolí. V židovskej histórii vidíme jedno z takýchto kľúčových oddelení – medzi kráľom ako hlavou štátu na jednej strane a veľkňazom, najvyšším náboženským úradom, na strane druhej. Toto „oddelenie cirkvi od štátu“ predbehlo našu dobu o tisícročia.

Išlo o revolučnú myšlienku. V histórii boli králi mezopotámskych mestských štátov a egyptskí faraóni považovaní za polobohov alebo za hlavných prostredníkov medzi bohmi a ľuďmi. Viedli bohoslužby počas hlavných náboženských slávností a boli považovaní za predstaviteľov neba na zemi.

Naproti tomu v judaizme zohrávala monarchia len malú alebo žiadnu náboženskú rolu (s výnimkou obradu, ktorý je známy ako hakhel [2]). Aj hlavná námietka učencov voči Hasmonejským kráľom spočívala v tom, že porušili toto starodávne pravidlo a niektorí z nich sa sami vyhlásili za veľkňazov. Talmud proti tomu namieta takto: „Nech ti postačí koruna kráľovstva. Ponechajte korunu kňazstva Áronovým synom.“ (Kidušin 66a) Dôsledkom tohto princípu bolo vyňatie kráľovskej moci z právomoci úradu náboženských vodcov. [3]

Nemenej zásadné bolo rozdelenie samotného náboženského vedenia na dve odlišné funkcie: funkciu proroka a funkciu kňaza. Zamerajme sa na úlohu kňaza, ak by sme vylúčili úlohu proroka. Tetzaveh je prvou parašou od začiatku knihy Exodus [4], v ktorej chýba Mojžišovo meno. Je nanajvýš kňazská, akoby v protiklade prorockému aspektu.

Rola kňaza a proroka sa veľmi líšila, hoci niektorí proroci, ako napríklad Ezechiel, boli tiež kňazmi. Tu sú hlavné rozdiely:

    1. Úloha kňaza bola dedičná, úloha proroka zasa charizmatická. Kňazi boli synovia Áronovi. Do role kňazov sa narodili. V úrade proroka však rodová línia nezohrávala žiadnu rolu. Ani Mojžišove vlastné deti nezastávali prorocký úrad.
    2. Kňaz mal obradné oblečenie. Pre proroka neexistovala oficiálna uniforma.
    3. Úrad kňaza zastávali výlučne muži; pre úrad proroka to neplatí. Talmud uvádza sedem žien, ktoré boli prorokyňami: Sarah, Miriam, Deborah, Hannah, Abigail, Huldah a Ester.
    4. Rola a úloha kňaza sa nemenila. Bol stanovený presný ročný harmonogram obetí, ktorý sa z roka na rok nelíšil. Prorok naopak nemohol vedieť, aké bude jeho poslanie, kým sa mu nezjavil Boh. Proroctvo nikdy nebolo rutinnou záležitosťou.
    5. Výsledkom bolo, že prorok a kňaz chápali čas rôzne. Pre kňaza čas znamenal to, čo pre Platóna: „pohyblivý obraz večnosti“[5], záležitosť večného opakovania a návratu. Prorok žil v historickom čase. Jeho dnešok sa líšil od včerajška a zajtrajšok bude opäť iný. Inými slovami, kňaz počul nadčasové Božie slovo určené pre všetkých. Prorok počul Božie slovo pre tento čas.
    6. Kňaz bol „svätý“, a preto bol oddelený od ľudí. Musel zachovávať čistotu v jedení a musel sa vyhýbať kontaktu s mŕtvymi. Prorok, naopak, často žil medzi ľuďmi a hovoril jazykom, ktorému rozumeli. Proroci mohli pochádzať z ktorejkoľvek spoločenskej vrstvy.
    7. Kľúčovými slovami pre kňaza boli tahor, tamei, kodeš a chol: „čistý“, „nečistý“, „posvätný“ a „poškvrnený“. Kľúčovými slovami pre Prorokov boli tzedek, mishpat, šach a rachamim: „spravodlivosť“, právo“, „láska“ a „súcit“. Nie je to tak, že by sa o morálku starali len proroci a kňazi nie. Niektoré kľúčové morálne imperatívy, napríklad „Budeš milovať svojho blížneho ako seba samého“, pochádzajú z kňazských častí Tóry. Je to skôr tak, že kňazi uvažujú v zmysle morálneho poriadku zakomponovaného do štruktúry reality, ktorý sa niekedy nazýva „posvätná ontológia“[6]. Proroci nemali sklon uvažovať o veciach alebo skutkoch samých osebe, ale o vzťahoch medzi osobami alebo spoločenskými vrstvami.
    8. Úlohou kňaza je udržiavanie hraníc. Kľúčovými kňazskými slovesami sú le-havdil a le-horot: „ukázať“ a „učiť“, aby naučili ľud odlíšiť jednu vec od druhej a aby sa uplatňovali príslušné pravidlá. Kňazi vydávali rozhodnutia, proroci varovania.
    9. Úloha kňaza nie je nijako osobná. Ak by niektorý kňaz, hoci aj veľkňaz, nebol schopný v danom čase vykonávať službu, mohol byť nahradený iným kňazom. Proroctvo bolo zásadne osobné. Učenci povedali, že „nijakí dvaja proroci neprorokovali rovnakým štýlom“ (Sanhedrin 89a). Ozeáš nebol Amos. Izaiáš nebol Jeremiáš. Každý prorok mal osobitý hlas.
Kňazi predstavovali náboženské zriadenie. Proroci, prinajmenšom tí, ktorých posolstvá boli zachytené v Tanachu, mali skôr kritický postoj voči aktuálnemu zriadeniu a jeho predstaviteľom. Roly kňaza a proroka sa časom menili. Súčasťou kňazskej služby vždy bolo vysluhovanie obiet v chráme. Kňazi však fungovali aj ako sudcovia. Tóra hovorí, že ak je prípad príliš zložitý na to, aby ho vyriešil miestny súd, mali by ste „ísť za kňazmi, levitmi a za sudcom, ktorý je v tom čase v úrade. Opýtajte sa ich a oni vám vydajú verdikt“ (Dt 17:9). Keď Mojžiš požehnával kmeň Levitov, hovoril: „Budú učiť Tvoje rozhodnutia dané Jakubovi a Tvoju Tóru určenú Izraelovi“ (Dt 33:10), čo naznačuje, že mali tiež učiteľskú úlohu. Malachiáš, prorok z obdobia druhého chrámu, hovorí: „Lebo kňazské pery by si mali uchovať vedomosti, pretože sú poslom všemohúceho Pána a ľudia hľadajú pokyny z ich úst.“ (Mal 2:7). Kňaz bol strážcom posvätného spoločenského poriadku Izraela. V celom Tanachu je však zrejmé, že kňazi mohli podľahnúť korupcii. Boli obdobia, keď kňazi prijímali úplatky, oslabovali vieru Izraela a vykonávali modlárske praktiky. Niekedy sa angažovali v politike. Niektorí sa držali ako elita oddelene od spoločnosti a pohŕdali ľuďmi. V takých časoch sa Prorok stal Božím hlasom a svedomím spoločnosti, pripomínal ľudu jeho duchovné a morálne povolanie, vyzýval ho, aby sa vrátil k Bohom danému zámeru a povolaniu a činil pokánie, pripomínal ľudu jeho povinnosti k Bohu a k blížnym a varoval pred následkami, ak by varovanie neuposlúchli. Kňazstvo sa počas helenistickej éry masívne spolitizovalo a skorumpovalo, najmä za vlády Seleukovcov v druhom storočí pred Kristom. Helenizovaní veľkňazi ako Jason a Menelaus zaviedli do chrámu modlárske praktiky, v jednom období dokonca aj sochu Dia. To vyvolalo vnútornú revoltu, ktorá viedla k udalostiam, ktoré si pripomíname na sviatok Chanuky. Napriek tomu, že Matatiáš, iniciátor revolty, bol sám spravodlivým kňazom,  za Hasmonejských kráľov sa korupcia objavila znovu. Kumránska sekta [7], ktorú sme spoznali prostredníctvom Zvitkov od Mŕtveho mora, bola obzvlášť kritická voči kňazstvu v Jeruzaleme. Je pozoruhodné, že židovskí učenci odvodzovali líniu svojich duchovných predkov od prorokov, nie od kňazov (Avot 1:1). Kňazi boli pre staroveký Izrael nenahraditeľní. Dávali náboženskému životu štruktúru a kontinuitu, rituály a zvyklosti, slávnosti a sviatky. Ich úlohou bolo zabezpečiť, aby Izrael zostal svätým ľudom, uprostred ktorého prebýva Boh. Kňazstvo však bolo inštitúciou, a tak ako o iných inštitúciách, aj o kňazoch platilo, že v tom lepšom prípade boli strážcami najvyšších hodnôt národa, no v horšom prípade boli skorumpovaní a využívali svoje mocenské postavenie a politické intrigy na osobné výhody. To býva osud inštitúcií, najmä tých, kde sa príslušnosť získava dedičnosťou. Preto boli potrební Proroci. Boli to vôbec prví kritici spoločnosti, ktorých Boh poslať hovoriť autoritám nepríjemnú pravdu. Otázka však znie, kto sú proroci Izraela v súčasnosti… Zásadným ponaučením z Tóry je, že vládna moc sa nikdy nemôže obmedziť na jednu triedu alebo funkciu. Musí byť vždy delegovaná a rozdelená. V starovekom Izraeli mali králi na starosti vládnutie, kňazi svätosť a proroci celistvosť a vernosť spoločnosti ako celku. Vládnutie alebo vodcovstvo v judaizme nie je ani tak otázkou funkcie alebo pozície, ale skôr oblasťou, kde dochádza k napätiu medzi rôznymi rolami, z ktorých každá má svoj vlastný pohľad a hlas. Vodcovstvo je v judaizme chápané ako kontrapunkt, čo je hudobná forma definovaná ako „technika kombinácie dvoch alebo viacerých melodických línií tak, že vytvárajú harmonický celok, no zachovávajú si svoju samostatnosť a jedinečnosť“ [8]. Práve táto vnútorná zložitosť dodáva židovskému vodcovstvu životaschopnosť, ktorá zabraňuje chaosu a strate energie v priebehu času. Som presvedčený, že presne takto má vyzerať vodcovstvo. Každý tím by mali tvoriť ľudia s rôznymi rolami, odlišnými silnými stránkami, rozličnými povahovými vlastnosťami a perspektívami. Musia byť otvorení kritike a musia byť vždy v strehu, aby príliš ľahko nepodľahli väčšinovému mysleniu. Slávou judaizmu je jeho trvanie na tom, že iba jediný hlas má právo veliť – a to Hlas z neba. Tu dole na zemi si žiadny jednotlivec nemôže osobovať monopol na vedenie. Výsledkom stretu týchto troch pohľadov – perspektívy Kráľa, Kňaza a Proroka – bude niečo väčšie, než by dosiahol ktorýkoľvek jednotlivec či úrad sám. [1] Charles-Louis Montesquieu, Duch zákona [2] Pojem Hakhel (hebrejsky) označuje biblické ustanoveniezhromaždiť všetkých židovských mužov, ženy a deti, ako aj „cudzincov“, aby si raz za sedem rokov vypočuli čítanie Tóry izraelským kráľom. Tento obrad sa pôvodne konal v mieste chrámu v Jeruzaleme počas sviatku Sukkot v roku nasledujúcom po siedmom roku. [3] V judaizme moc, okrem moci vykonávanej Bohom, nie je svätá. [4] Tetzvah je parša Ex 27:20-30. Parša je 20. Týždenná časť Tóry v ročnom židovskom cykle čítania Tóry a ôsma v knihe Exodus. [5] Platón [6] Pozri: Philip Rieff, My Life Among the Deathworks (Charlottesville, Va.: University of Virginia Press, 2006). Pozri tiež: Antonius A.W. Zondervan, Sociology and the Sacred: An Introduction to Philip Rieff’s Theory of Culture (Toronto, Ontario: University of Toronto Press, 2005). [7] Eséni [8] Pozri: American Heritage Dictionary, 5. vydanie “Counterpoint” (Boston: Houghton Mifflin, 2011).