Obrázok: Počet diktatúr a demokracií. Graf zobrazuje počet politických režimov na svete za dané obdobie. Demokratické zriadenia zahŕňajú liberálne a volené demokracie, autokratické zriadenia zahŕňajú uzavreté (dedičné) aj volené režimy. Zdroj: Wikipedia
Väčšina národov prešla v roku 2002 od autokracie alebo diktatúry k demokracii (vertikálna os znázorňuje počet krajín a horizontálna zobrazuje časovú os). Z mnohých hľadísk ide o pozitívny vývoj. O tom, čo je správne, už za všetkých nerozhoduje jednotlivec alebo hŕstka ľudí.
Snahou súčasných moderných demokracií je zabezpečiť mechanizmus, prostredníctvom ktorého bude vypočutý každý hlas a vďaka konsenzu prevládne názor väčšiny. Je tu však niečo, nad čím sa nezamýšľame a o čom sa veľmi nehovorí: aj tento demokratický proces totiž môže nadobudnúť formu autokracie. Keď skončí diskusia, menšinové názory sa už neberú do úvahy a často sú dokonca zosmiešňované. Vláda väčšiny sa tak stáva útlakom a končí to podobne ako v diktatúre: opäť je to len jedna skupina ľudí, ktorá určuje ostatným, ako majú v spoločnosti žiť.
Dnes sa v mnohých krajinách demokracia uberá práve týmto smerom. Tí, ktorí kričia najhlasnejšie (a často šikanujú), diktujú ostatným, čo je správne alebo nesprávne.
O tom, kto patrí k väčšine, alebo čí hlas je hodný vypočutia, príliš často rozhodujú médiá. Robia to tak, že týmto hlasom poskytujú preferenčné zaobchádzanie, viac príležitostí vystúpiť a prehovoriť v hlavnom vysielacom čase než iným pohľadom, ktoré nepovažujú za populárne a povšimntiahodné.
Zdá sa, že médiá neprešli zásadnou zmenou: prešli len od medializovania požiadaviek diktátora k medializovaniu požiadaviek väčšiny alebo uprednostňovanej skupiny. Inými slovami, namiesto informovania o faktoch sa médiá stávajú viac a viac populistickými. Populizmus je definovaný ako ideológia, ktorá vníma „ľud“ ako morálne dobrú silu a stavia ho do kontrastu s „elitou“, ktorá je vykresľovaná ako skorumpovaná a slúžiaca len vlastným záujmom. Definícia „ľudu“, môže mať rôzne formy, a tiež rôzne triedne, etnické alebo národné kontúry. „Elita“ sa zvyčajne definuje ako politické, ekonomické a kultúrne zriadenie (náboženské nevynímajúc).
Súčasťou tohto vývoja médií je zameranie ich pozornosti len na to, čo je „tu a teraz“. Presadzujú len niečie názory a hypotézy namiesto ozajstných faktov založených na historických dôkazoch. Mnoho televíznych moderátorov získalo status celebrity. Byť populárnejší a prekonať sledovanosť konkurencie prináša lepší „rejting“ a vyšší zisk.
Jedným z dôsledkov takéhoto fungovania mienkotvorných médií býva zmätok, pretože už viac nevieme v čo alebo komu máme veriť. Stávame sa tiež ľahostajnými voči dianiu v spoločnosti, vytvárame si vlastné pravidlá alebo ohýbame tie existujúce (dokonca aj uprostred pandémie), prípadne sa prehupneme do druhého extrému. Naša frustrácia a hnev rastie a môže viesť k agresii. V niektorých krajinách to viedlo až k demonštráciám, ktoré sa skončili násilím.
Tento typ médií je zmietaný vlnami rôznych názorov a emócií a zdá sa, že sa čoraz viac strácajú v sfére subjektivity.
Predpoklad, že riešením a východiskom by mohli byť transcendentné absolútne pravdy, nás ženie v ústrety inej výzve. Za vlastníka transcendentných právd sa vyhlasuje cirkev.
Podľa cirkvi je pravdou konkrétna osoba. Osoba, ktorá je milujúca, spravodlivá, súcitná, čestná, bez nadŕžania prípadom či osobám, plná múdrosti a nadhľadu, a najmä prívetivá a túžiaca po vzťahoch.
Ak sú tieto charakteristiky pravdivé a ak naozaj tvoria základ transcendentných právd, potom je možné objaviť ich cez vzťahy a cez dialóg. Kľúčové je však pochopiť, ako tieto pravdy uplatniť v rôznych situáciách. Na to je potrebná múdrosť, aby sme mohli predvídať, aké následky môžeme od konkrétnej aplikácie očakávať. To už chce viac než len názor, vyžaduje to štúdium, čas a ochotu prejsť istým procesom. Jeho výsledkom je, že chcete, aby sa objavená aplikácia pravdy a tento nový prístup k životu stal súčasťou vašich vnútorných hodnôt a spôsobu rozhodovania.
Mnohí veriaci prežívajú, že toto je bod, v ktorom cirkev nie vždy pomohla zvnútorniť biblické hodnoty v životoch jednotlivých veriacich. Namiesto zdôvodňovania často bez vysvetlenia hovorila ľuďom, čo majú robiť. V mnohých ohľadoch sa zamerala na vonkajšie správanie namiesto toho, aby v druhých o hodnotách vytvárala vnútorné presvedčenie. Keď je cirkev zameraná na vonkajšie správanie, je pre veriacich ľahké vynášať súdy nad inými a ich názormi namiesto toho, aby s nimi vstupovali do dialógu. Niet divu, že sa stratil zmysel pre transcendenciu, ktorý má udávať smer a vnútornú silu.
Neznamená to, že transcendencia nie je pravdivá. Pôvodcom napätia je spôsob, akým bola táto pravda vyjadrená, a ktorý často vzbudil viac predstavu autokracie namiesto formovania vnútorných hodnôt.
Je možné znovu objaviť obe tieto transcendentné pravdy a spôsob, akým mali fungovať? Dosiahnuť, že diskusiou, dialógom, počúvaním opozície, snahou porozumieť inej perspektíve, hľadaním princípov, prinášaním historických faktov a poznatkov môžeme vytvoriť spoločnosť, v ktorej si navzájom ctíme jeden druhého, a ktorú budujeme na dlhodobej udržateľnosti a skutočnom pokroku?
Mám nádej, že môžeme!
© Ad de Bruin April 2021 Posun
Obrázok: Počet diktatúr a demokracií. Graf zobrazuje počet politických režimov na svete za dané obdobie. Demokratické zriadenia zahŕňajú liberálne a volené demokracie, autokratické zriadenia zahŕňajú uzavreté (dedičné) aj volené režimy. Zdroj: Wikipedia
Väčšina národov prešla v roku 2002 od autokracie alebo diktatúry k demokracii (vertikálna os znázorňuje počet krajín a horizontálna zobrazuje časovú os). Z mnohých hľadísk ide o pozitívny vývoj. O tom, čo je správne, už za všetkých nerozhoduje jednotlivec alebo hŕstka ľudí.
Snahou súčasných moderných demokracií je zabezpečiť mechanizmus, prostredníctvom ktorého bude vypočutý každý hlas a vďaka konsenzu prevládne názor väčšiny. Je tu však niečo, nad čím sa nezamýšľame a o čom sa veľmi nehovorí: aj tento demokratický proces totiž môže nadobudnúť formu autokracie. Keď skončí diskusia, menšinové názory sa už neberú do úvahy a často sú dokonca zosmiešňované. Vláda väčšiny sa tak stáva útlakom a končí to podobne ako v diktatúre: opäť je to len jedna skupina ľudí, ktorá určuje ostatným, ako majú v spoločnosti žiť.
Dnes sa v mnohých krajinách demokracia uberá práve týmto smerom. Tí, ktorí kričia najhlasnejšie (a často šikanujú), diktujú ostatným, čo je správne alebo nesprávne.
O tom, kto patrí k väčšine, alebo čí hlas je hodný vypočutia, príliš často rozhodujú médiá. Robia to tak, že týmto hlasom poskytujú preferenčné zaobchádzanie, viac príležitostí vystúpiť a prehovoriť v hlavnom vysielacom čase než iným pohľadom, ktoré nepovažujú za populárne a povšimntiahodné.
Zdá sa, že médiá neprešli zásadnou zmenou: prešli len od medializovania požiadaviek diktátora k medializovaniu požiadaviek väčšiny alebo uprednostňovanej skupiny. Inými slovami, namiesto informovania o faktoch sa médiá stávajú viac a viac populistickými. Populizmus je definovaný ako ideológia, ktorá vníma „ľud“ ako morálne dobrú silu a stavia ho do kontrastu s „elitou“, ktorá je vykresľovaná ako skorumpovaná a slúžiaca len vlastným záujmom. Definícia „ľudu“, môže mať rôzne formy, a tiež rôzne triedne, etnické alebo národné kontúry. „Elita“ sa zvyčajne definuje ako politické, ekonomické a kultúrne zriadenie (náboženské nevynímajúc).
Súčasťou tohto vývoja médií je zameranie ich pozornosti len na to, čo je „tu a teraz“. Presadzujú len niečie názory a hypotézy namiesto ozajstných faktov založených na historických dôkazoch. Mnoho televíznych moderátorov získalo status celebrity. Byť populárnejší a prekonať sledovanosť konkurencie prináša lepší „rejting“ a vyšší zisk.
Jedným z dôsledkov takéhoto fungovania mienkotvorných médií býva zmätok, pretože už viac nevieme v čo alebo komu máme veriť. Stávame sa tiež ľahostajnými voči dianiu v spoločnosti, vytvárame si vlastné pravidlá alebo ohýbame tie existujúce (dokonca aj uprostred pandémie), prípadne sa prehupneme do druhého extrému. Naša frustrácia a hnev rastie a môže viesť k agresii. V niektorých krajinách to viedlo až k demonštráciám, ktoré sa skončili násilím.
Tento typ médií je zmietaný vlnami rôznych názorov a emócií a zdá sa, že sa čoraz viac strácajú v sfére subjektivity.
Predpoklad, že riešením a východiskom by mohli byť transcendentné absolútne pravdy, nás ženie v ústrety inej výzve. Za vlastníka transcendentných právd sa vyhlasuje cirkev.
Podľa cirkvi je pravdou konkrétna osoba. Osoba, ktorá je milujúca, spravodlivá, súcitná, čestná, bez nadŕžania prípadom či osobám, plná múdrosti a nadhľadu, a najmä prívetivá a túžiaca po vzťahoch.
Ak sú tieto charakteristiky pravdivé a ak naozaj tvoria základ transcendentných právd, potom je možné objaviť ich cez vzťahy a cez dialóg. Kľúčové je však pochopiť, ako tieto pravdy uplatniť v rôznych situáciách. Na to je potrebná múdrosť, aby sme mohli predvídať, aké následky môžeme od konkrétnej aplikácie očakávať. To už chce viac než len názor, vyžaduje to štúdium, čas a ochotu prejsť istým procesom. Jeho výsledkom je, že chcete, aby sa objavená aplikácia pravdy a tento nový prístup k životu stal súčasťou vašich vnútorných hodnôt a spôsobu rozhodovania.
Mnohí veriaci prežívajú, že toto je bod, v ktorom cirkev nie vždy pomohla zvnútorniť biblické hodnoty v životoch jednotlivých veriacich. Namiesto zdôvodňovania často bez vysvetlenia hovorila ľuďom, čo majú robiť. V mnohých ohľadoch sa zamerala na vonkajšie správanie namiesto toho, aby v druhých o hodnotách vytvárala vnútorné presvedčenie. Keď je cirkev zameraná na vonkajšie správanie, je pre veriacich ľahké vynášať súdy nad inými a ich názormi namiesto toho, aby s nimi vstupovali do dialógu. Niet divu, že sa stratil zmysel pre transcendenciu, ktorý má udávať smer a vnútornú silu.
Neznamená to, že transcendencia nie je pravdivá. Pôvodcom napätia je spôsob, akým bola táto pravda vyjadrená, a ktorý často vzbudil viac predstavu autokracie namiesto formovania vnútorných hodnôt.
Je možné znovu objaviť obe tieto transcendentné pravdy a spôsob, akým mali fungovať? Dosiahnuť, že diskusiou, dialógom, počúvaním opozície, snahou porozumieť inej perspektíve, hľadaním princípov, prinášaním historických faktov a poznatkov môžeme vytvoriť spoločnosť, v ktorej si navzájom ctíme jeden druhého, a ktorú budujeme na dlhodobej udržateľnosti a skutočnom pokroku?
Mám nádej, že môžeme!
© Ad de Bruin April 2021 